Spomienky na gymnázium (1. časť)

Autor: Vladimír Štecák | 1.12.2011 o 0:19 | Karma článku: 4,26 | Prečítané:  864x

Sedím v posluchárni. Profesor práve určil termín skúšky, neóny na strope blikajú ako zmyslov zbavené, väčšina spolužiakov dáva pozor a zapisujú poznámky z prednášky a ja spomínam ako dobre mi bolo na gymnáziu. Veľa ľudí nerado hľadí do minulosti, no ja mám len dobré spomienky. Rád spomínam hlavne na prvý deň prvého ročníka.

Bolo ráno. Akurát ma budili rodičia, no ja som už dávno nespal. Bolesti brucha mi to nedovolili. Vstal som, umyl sa, naraňajkovať som sa nemohol. Ocko ma odprevadil ku škole. Zbadal som hlúčik žiakov, ktorí sa už veselo bavili a medzi nimi som zaregistroval zopár svojich bývalých spolužiakov. Vystúpil som z auta a šiel som k nim. Keď sme tam tak čakali pred vchodom do školy aby sme vošli do jedálne, kde nás mali rozdeliť do tried, pristúpil som k môjmu bývalému spolužiakovi Števovi. Akurát sa rozprával so svojim kamošom Tomášom. To by nebolo nič nezvyčajné. Vyzeral celkom normálne. V skutočnosti aj bol ale to som ja ešte nevedel. Zaujal ma hlavne vetou: „ ...a budeme vyhadzovať spolužiakom tašky z okien ako sme to robili aj na základke.“ Pomyslel som si, to je ale týpek. Dúfam, že s ním nebudem v jednej triede. Niekedy sa totiž stalo, že som sa sem tam stal terčom vtípkov (a kto sa občas nestal. No nie? ).

Prišla chvíľa keď sa otvorili dvere a mohli sme vstúpiť do školy. Všetci sme si posadali na stoličky v jedálni a čakali. Po klasických príhovoroch typu: „Sme radi, že ste sa dostali sem a dúfam, že ukážete čo vo vás je ...“ sa začalo rozdeľovanie. Jeden za druhým žiaci vstávali hneď po odznení ich mena a postavili sa k už ich triednemu profesorovi. Potom s nimi ten dotyčný odišiel. Už nás tam bolo zo tridsať a mňa nie a nie vytiahnuť. Keď konečne zaznelo aj moje meno, zistil som, že som sa dostal k profesorke, ktorá ma na istý čas učila na základnej škole slovenčinu. Keď sme už boli vymenovaní všetci, dali sme sa do pohybu. Prechádzali sme cez mnoho chodieb až kým sme nedorazili k dverám na najvyššom poschodí s nápisom 1.D. Vstúpili sme dnu a začali sa usádzať. Na mňa nakoniec ostalo miesto v prednej lavici. Cestou tam som sa porozhliadol po triede, ale toho vyhadzovača tašiek Tomáša som nikde nevidel. Pokojne som sa posadil. Po nejakej tej prestávke sa otvorili dvere a do triedy vstúpila pre mňa obávaná osoba. Tomáš! Namieril si to rovno ku Števovi, s ktorým sa rozprával pred školou. Keď už si sadal, pomyslel som si, že si mňa tu vpredu ani nevšimne. Vtedy sa stalo niečo nečakané. Triedna povedala, že vie aký je kvietok a že si sadne dopredu, aby ho mala rovno pod očami. Jediné voľné miesto vpredu bolo samozrejme vedľa mňa. Pomyslel som si: „No zbohom.“ To čo sa stalo ma príjemne prekvapilo. Od tej chvíle som už nikdy nedal na prvý dojem. Jednoducho si sadol ku mne, zoznámili sme sa a stal sa z neho neskôr môj skvelý kamoš ako všetci čo boli v triede.

Moje spomínanie sa na chvíľu prerušilo lebo prednášajúcemu zazvonil telefón a mne tiež. Á, môj bývalý spolusediaci. To mi pripomína ako som sa zoznámil s ním. Ale to už je iný príbeh...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?