Milí (ex)spolužiaci

Autor: Vladimír Štecák | 30.11.2011 o 21:16 | (upravené 30.11.2011 o 21:22) Karma článku: 3,97 | Prečítané:  1192x

Je veľa spôsobov ako by som chcel začať písať tento článok alebo príhovor ak chcete. Strávili sme spolu štyri roky na spoločnej škole, v spoločnej triede tam hore na treťom poschodí, no napriek tomu ste ma ako štvrtáci opísali v mojej čiernej kronike ako humorného gentlmena, ktorý v škole nikdy nechýba.

Skoro tomu bolo tak nebyť toho, že som v štvrtom ročníku vymeškal šestnásť hodín. Neviem ako vám, ale ja som si v triede nikdy nepripadal nejak výnimočný humorom ani vedomosťami, tak som chcel byť aspoň „ten čo bol v škole vždy“. No nepodarilo sa. Ako stále vravím „čo už“.

Gymnázium máme úspešne za sebou. Naša patra sa rozišla do rôznych kútov Slovenska ba až Česka v niektorých prípadoch a každý pokračujeme vo svojich životoch, úprimne dúfam, že úspešne. To čo sa udialo na gymnáziu je vo vesmírnom merítku priam nemerateľný okamih, no pre môj život tento okamih znamená veľa. Tak intenzívny zhluk zážitkov nezažije človek tak často. Teda aspoň ja som to tak vnímal. Možno je to tým, že môj život je o dosť chudobnejší na zážitky ako vaše, ale mne to neprekáža. Som rád, že poznám každého z vás. Ani za jedného z vás nebudem mať nutkanie hanbiť sa a dúfam, že je to vzájomné. Každý z vás pre môj život znamenal veľa. A ak hovorím respektíve píšem, že každý tak tým myslím všetkých, ktorí s nami strávili viac ako jeden mesiac. Myslím tým tých, s ktorými som do školy začal chodiť a aj tých, s ktorými som skončil. Môže sa vám zdať, že sú to prázdne slová lebo som možno nekomunikoval s každým tak často ako s tými, ktorí okolo mňa sedeli, no ja som sa v škole cítil najlepšie, keď nás tam bolo „dobludu“. Neviem ako vy, ale ja by som si pokojne zopakoval celé štyri roky ešte raz. A aj dvakrát. Neide o to, že tam boli známky, ktoré pobyt na škole nespríjemňovali práve najlepšie, ale o to, že sme tam boli kamoši. Ľudia, ktorí si dôverovali, verili si, podporovali sa. Teraz mi napadlo, že celé štyri roky sme sa často doberali s nejedným z vás a s jedným z vás dokonca viac ako s inými, ale našťastie stále iba s mierou a nikdy nie vážne. Vždy to bola len sranda. Ale každá sranda raz skončí.

Gymnázium mi dalo veľa. Či vedomostí, priateľov, a či známych, otvorilo mi obzory. Som za to vďačný vám bývalým spolužiakov a stále priateľom, tiež škole a nesmiem zabudnúť ani na našu triednu profesorku, ktorá si nás vzala pod „ochranné krídla“. Ďakujem jej za to, že sa o nás starala a hlavne, že to s nami vydržala. Teraz dúfam, že sa vám toto všetko nezdalo ako klišé. Neviem ako ste ma vnímali doteraz, ale určite nie ako sentimentálneho človeka. Ak mám pravdu povedať, som už raz taký. Toto je jednoducho jedna časť môjho ja, ktorú som asi až tak často neukazoval. Ešte raz vám všetkým patrí jedno veľké ďakujem a vážne dúfam, že tento článok nezmenil až tak rapídne váš názor na mňa. Love, peace, empathy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?